Pojem „estetika“ pochádza zo starogréckeho pojmu aísthēsis, ktorý označoval vnímavosť, resp. cit pre krásu. Takto chápaná estetika bola súčasťou filozofického uvažovania od počiatku ľudských dejín a prvotne hľadala odpovede na otázku, prečo niečo vnímame a prežívame ako krásne. Tradične sa preto spájala so skúmaním pôsobenia umenia alebo mimoumeleckého estetična (najmä prírodného krásna) na človeka. Ako samostatná filozofická disciplína vznikla v roku 1750 a vymedzil ju A. G. Baumgarten.

V súčasnosti sa však estetika chápe oveľa širšie a otvorenejšie – hľadá totiž odpovede na otázky, ako a prečo na nás pôsobí nielen umenie, ale aj popkultúra a iné estetické a kultúrne fenomény (napr. aj ľudské či iné telo, veci, konkrétna subkultúra atď.). Venuje sa celej živej, teda vnímateľ(ka)mi aktuálne prežívanej kultúre, ktorej účinky môžu byť veľmi rozdielne: Dielo na nás môže pôsobiť krásne, škaredo, dramaticky, komicky, ironicky, cool, hororovo, melancholicky, kontemplatívne, spirituálne, humorne, provokatívne, kontroverzne, tragicky, zábavne, gýčovito atď. Takto chápaná estetika sa potom zaoberá celým spektrom možného pôsobenia estetických javov na naše vedomie aj podvedomie (na naše cítenie, vnímanie, myslenie alebo aj naše telo) a snaží sa vysvetliť dôvody umeleckého, resp. estetického zážitku. Uvedený prístup je špecifikom práve nitrianskej estetiky.

 

Vedecké aktivity nášho pracoviska sa zameriavajú na základný heuristický výskum v oblasti široko ponímanej umenovedy a estetiky. Dôraz kladieme na interdisciplinaritu, empirickú konkrétnosť a pragmatickú využiteľnosť. Koncepčne a metodologicky sa náš výskum zakladá na výrazovej teórii Františka Mika a teórii intertextuality a interdisciplinarity Antona Popoviča a Jána Kopála, ktorí boli zakladateľmi a kľúčovými postavami Nitrianskej školy. Ide zároveň o koncepciu „recepčnej poetiky“, „pragmatiky textu“, „environmentálne ohľaduplnej estetiky“, „praktickej estetiky“, resp. „estetiky obrátenej k životu“ ako bola neskôr rozpracovaná Ľubomírom Plesníkom. Ústrednou tézou tohto prístupu je téza o recepčnom, resp. funkčnom bytí diela (dielo existuje iba ako fakt recipientovho vedomia). V rámci aktuálnych výskumov pracovníčok a pracovníkov ÚLUK pri KEtEs tvoria dve kľúčové a do značnej miery profilotvorné línie arcitextuálna tematológia (približne od roku 2014; predovšetkým Ľubomír Plesník, Mariana Čechová /ako hlavná činiteľka vo veci vzniku tejto literárnovednej, resp. umenovednej subdisciplíny/, Nikola Danišová-Bartošková) a (pragmaticko-)estetická reflexia populárnej kultúry (približne od roku 2000; predovšetkým Michaela Malíčková, Juraj Malíček /pôvodne ako iniciátor, aktuálne ako externý spolupracovník, resp. pracovník Katedry žurnalistiky a nových médií FF UKF v Nitre/ a Martin Boszorád).  

 

Konkrétne oblasti nášho výskumu predstavujú: 
– vyjadrovacie prostriedky umenia a kultúry
– teória interpretácie umeleckého diela (literárneho, výtvarného, hudobného, divadelného, filmového))
– dejiny a súčasnosť estetického myslenia
– dejiny a súčasnosť umeleckých štýlov (literatúra, výtvarné umenie, hudba, divadlo, film)
– antropologická estetika (psychológia, sociológia, antropológia v umení a estetike a výskum archetypov, symbolov v mytológii, náboženstvách a rozprávkach atď.)
– arcitextuálna tematológia
– estetická reflexia populárnej kultúry
– mimoumelecké estetično (predovšetkým estetika vzhľadu a situácií, estetika tela a estetika životného štýlu)
– praktická estetika ako zážitkové vzdelávanie v oblasti umenia (kultivácia vnímania umenia, pop/kultúry ako súčasť základného, stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania)