Inscenácia V mene Ballu sa venuje téme medziľudských vzťahov a rôznym životným príbehom, ktoré nie sú vždy jednoduché alebo príjemné. Už od začiatku ma zaujala výrazná scénografia, ktorá vytvárala veľmi silný celkový dojem a zintenzívňovala atmosféru. Kľúčovým prvkom scénografie bol motív brucha, ktorý som vnímala ako symbol niečoho vnútorného, intímneho a zároveň zraniteľného. Scénografiu preto považujem za najsilnejší prvok, ktorý podporoval význam inscenácie. Špeciálne by som chcela zdôrazniť premietanie na samotnom bruchu, ktoré veľmi pomohlo k dotvoreniu významu a celkového zážitku. Vyzdvihnúť musím aj herecké výkony, ktoré pôsobili presvedčivo a prirodzene, vďaka čomu celé predstavenie získalo na autenticite. Zaujala ma aj to, že hoci témy neboli príjemné či pozitívne, inscenácia obsahovala aj momenty, v ktorých sa dalo zasmiať. Smiech však postupne prechádzal do uvedomenia, že ide o niečo oveľa vážnejšie. Práve v tom vidím silu inscenácie – tento smiech totiž zároveň zafungoval aj ako uvoľnenie či určitý nadhľad nad tragickosťou. Vďaka tomu som sa jednoduchšie začala zamýšľať nad rôznymi situáciami, ktoré nemusia byť vždy potešujúce, ale sú reálne a patria do života každého z nás. Silno na mňa zapôsobilo, ako veľmi je inscenácia aktuálna napriek tomu, že vychádza z Ballových próz, ktoré vznikli pred plus-mínus desiatimi rokmi. Osobne túto inscenáciu vnímam ako výbornú príležitosť na zamyslenie sa nad rôznymi smutno-smiešnymi situáciami zo života. Zdá sa mi, že v niektorých momentoch sa môže nájsť každý divák.

Dominika Čirková (3. ročník bakalárskeho štúdia estetiky)

Hoci projekt DAB v Nitre V mene Ballu, vytvorený podľa Ballovej knižnej predlohy V mene otca, nespracováva žiadnu originálnu tému (problematika rodinných vzťahov je veľmi rozšírenou témou), spracováva ju tak, že si ju človek zapamätá. Minimalistickosť v použití jednej dominantnej rekvizity, ktorá na seba brala rôzne významy, veľmi pekne odzrkadľovala bariéru, ktorá vzniká v komunikácii medzi ľuďmi a v spojitosti s ich potrebami. Vnútorné stavy postáv sa najlepšie sprostredkúvajú, keď sú odhalené len čiastočne a práve interpretačný priestor, ktorý vznikal medzi nami recipientmi a samotnými scénami, tento efekt vytváral dokonalo. Nebojím sa povedať, že práve preto bola inscenácia taká nezabudnuteľná – nebola totiž vo všetkom príliš určitá. Predstavenie sa týmto spôsobom viac pýtalo ako odpovedalo, čo býva v praxi, obzvlášť divadelnej, veľmi náročné a počas vnímania inscenácie môže dôjsť k diváckej stratenosti a odpútania sa od deja. Projekt V mene Ballu však nie je tento prípad, čo hodnotím veľmi kladne. Inscenáciu ako celok hodnotím veľmi pozitívne a teším sa na ďalšiu tvorbu dramaturgičky Hany Launerovej a celého tvorivého tímu i hereckého kolektívu, ktorý podal rovnako skvelý výkon.

Ivan Pavlovič (2. ročník bakalárskeho štúdia estetiky)