Charakter osídlenia Kysúc, ich historický vývoj a prírodné podmienky spoločne s ďalšími činiteľmi formovali tradičnú kultúru regiónu, ktorý bol charakterizovaný ako chudobný kraj s absolútnou prevahou katolíckeho obyvateľstva.[1] Nízka výnosnosť pôdy, neefektívnosť poľnohospodárstva, pokles významu chovu oviec a dobytka už na začiatku 18. storočia spôsobili, že významným zdrojom obživy sa stali doplnkové zamestnania. Popri „sezonárstve“, drevorubačstve, pltníctve, šindliarstve, drotárstve, podo­movom obchode a trhovníctve malo svoje tradície aj pašovanie, v oficiálnej terminológii medzivojnovej ČSR i vojnovej SR označované ako „podludníctvo“.[2] Ako doplnkový zdroj príjmov prekvitalo v obciach na slovensko­poľských (najmä Skalité, Čierne pri Čadci, Krásno nad Kysucou, Oščadnica) a slovensko-moravských hraniciach (napr. Vysoká nad Kysucou, Klokočov, Makov, Kornica), vďaka podomovým obchodníkom, „sezonárom“ a príleži­tostným robotníkom v priemysle aj v Nesluši (najmä počas 2. svetovej vojny). Išlo o tajné prenášanie tovaru cez hranice v zmysle importu aj exportu, pričom táto činnosť sa v rámci jednotlivých lokálnych spoločenstiev nielen tolerovala, ale bola do istej miery aj vítaná. Vďaka nej sa do oblasti dostával vzácny, nedostatkový alebo lacnejší tovar, prípadne finančné prostriedky nevyhnutné na chod domácnosti i celého hospodárstva. Aj z toho dôvodu sa pašovaniu venovali najmä sociálne slabšie rodiny, ktoré, naopak, disponovali širokou sieťou osobnej podpory tzv. sociálnym kapitálom.[3]

Cieľom príspevku je predstaviť vybrané aspekty pašovania ako špecifického doplnkového zdroja obživy v pohraničných obciach na Kysuciach. Naznačuje štadiálny vývoj sledovaného zamestnania, venuje sa jednotlivým druhom pašovaného tovaru, transportným špecifikám, organizácii práce, ale aj zákonným úpravám, ktoré mali viesť k jeho likvidácii. Pašerákov vníma ako osobitú sociálnu skupinu (a zároveň subkultúru), ktorá sa od dominantnej kultúry líšila chápaním základných životných noriem. To, čo iným mohlo pripadať ako „nenormálne“ – čo porušuje platnú normu, pašeráci (a obyvatelia pohraničia vôbec) uznávali ako platný vzor správania, dokonca tento obrátený pohľad považovali za správny a oprávnený. Bol súčasťou ich existenčne vynúteného životného štýlu, bol v nich hlboko zakorenený a pomáhal im prežiť. V niektorých rodinách sa znalosti spojené s pašovaním dedili po generácie (napr. priechody, kontakty na druhej strane hranice, odberateľské a dodávateľské vzťahy), čím sa vytvárala rodinná tradícia, v niektorých obdobiach či generáciách prežívajúca iba latentne, inokedy – najmä v dôsledku zlomových historicko­spoločenských zmien – znovuoživená.[4]

Sledovaná problematika nie je slovenskej etnológii úplne neznáma. Bola zaznamenaná v etnografickom materiáli zo severných regiónov Slovenska (najmä Orava, Spiš) a z moravsko-slovenského pomedzia, ale aj v slovenskej beletristickej tvorbe (napr. M. Figuli, D. Chrobák, L. Ballek). Pašovanie na slovensko-rakúskych hraniciach mapujú teré­nne výskumy G. Kiliánovej.[5] Pašeráctvo na Kysuciach však ostalo mimo záujmu etnologickej vedy, a to aj napriek tomu, že predstavovalo významný zdroj príjmov do domácnosti a malo dopad na život a kultúru značnej časti obyvateľstva. Tento nedostatok sa snaží preklenúť predmetný príspevok. Ťažisko získavania nových údajov spočívalo v štúdiu odbornej literatúry a predovšetkým archívnych prameňov, čiastočne doplnených o údaje získané terénnym výskumom. Ten je zatiaľ v počiatočnej fáze realizácie vzhľadom na viaceré objektívne aj subjektívne faktory, ktoré komplikujú výskum takej témy, akou je nezákonný transport tovaru cez hranice, a to aj napriek polstoročnému odstupu, keďže pašovanie ako sociálne patologický jav má tendenciu byť tajené.

Historický vývin. V 1. polovici 20. storočia možno vymedziť päťčasových období, pre ktoré je charakteristické isté zameranie pašovania na Kysuciach: predpokladať, že vojnový stav (1914 – 1918) vyvolal nedostatok niektorých druhov potravín (napr. soľ, cukor, múka, maslo, vajcia) a priemyselného tovaru (najmä petrolej), čo viedlo k živelnej aktivite viacerých obyvateľov na hranici, ktorá v tom čase mala ešte vnútroštátny charakter.[6] Vďaka tomu Kysučania nadviazali pracovné a obchodné styky s vybranými poľskými rodinami, ktoré sa v niektorých prípadoch udržali aj niekoľko generácií. Neraz vyplývali zo vzájomných príbuzenských zväzkov. Aj preto sa možno domnievať, že už v tomto období má svoje korene pašovanie koní, kráv a jalovíc z Poľska, v neskorších desaťročiach také rozšírené.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska kontakty medzi obyvateľmi oboch novovzniknutých štátov (Československo a Poľsko) pretrvali, resp. sa vytvárali nové. Okrem potravín sa však výraznejšie rozšírilo aj pašovanie denaturovaného liehu (najskôr z Poľska, neskôr Ostravska), ťažných a hospodárskych zvierat, najmä koní, hovädzieho dobytka, menej oviec (najmä začiatok 20. rokov 20. storočia) a ošípaných (najmä polovica 30. rokov 20. storočia), čo si vyžadovalo premyslenú organizáciu tejto protizákonnej činnosti. Nevyhnutná bola dobrá znalosť terénu, nelegálnych hraničných priechodov, zvyklostí československej finančnej stráže i poľských colníkov (výnimkou neboli pokusy o ich podplatenie), ale aj sieť pomocníkov. Tvorili ju predávajúci na druhej strane hranice; ojedinele i „zjednávači“, ktorých úlohou bolo dohodnúť výhodnejšiu cenu pre pašeráka; jeden až dvaja prevádzači (resp. sprievodné osoby, ktoré mali dozerať na hladký priebeh cesty domov a vopred hlásiť prípadný výskyt poľskej či československej hliadky); prechovávači pašovaného tovaru; priekupníci, ktorí ho distribuovali ďalej, resp. priami kupci či objednávatelia (napr. mäsiari). V tejto fáze jednoznačne dominoval dovoz nad vývozom, k čomu prispel aj relatívne nízky kurz poľského zlotého voči československej korune. Vo väčšine prípadov však išlo o relatívne malé množstvo tovaru pravidelne určeného pre vlastnú potrebu alebo na drobný predaj. Pašovanie vo väčšom meradle (jednotlivcami či organizovanými skupinami) bolo zriedkavejšie. Aj chudobné obyvateľstvo bez stáleho príjmu však malo aspoň nejakú možnosť, ako si výhodnejšie zaobstarať jemu inak nedo­stupný tovar, resp. jeho odpredajom získať peňažnú hotovosť.

Rozpad Československa, vznik slovenského štátu, no najmä vypuknutie 2. svetovej vojny sťažili pohraničný styk s Poľskom, okupovaným nemeckou ríšou. Na druhej strane zintenzívnili nezákonnú výmenu tovaru s priľahlými moravskými a sliezskymi oblasťami, ktoré sa po mníchovskej dohode (29. – 30. september 1938) stali súčasťou hitlerovského Nemecka, resp. od marca 1939 patrili k protektorátu Čechy a Morava. Najmä kysuckí drotári, podomoví obchodníci, ale aj mládež, muži a ženy, ktorí v rokoch 1939 – 1945 odchádzali na roboty na území nemeckej ríše a protektorátu, tvorili ideálnu skupinu pašerákov.[7] Na Slovensko prepravovali biče, šnurovačky, črevá na klobásy, kožené remene a perleťové gombíky, ale aj denaturovaný lieh, po prevarení a dochutení cukrom, korením, škoricou, prípadne malinovou šťavou alebo drvenými klinčekmi, určený na konzumáciu. Výnimkou neboli ani obchody s nemeckými markami, ktoré na našom území dali do obehu nemeckí vojaci pri ťažení proti Poľsku. Dialo sa tak najmä v období, keď v protektoráte platili niektoré mince vyrazené ešte za I. ČSR a tieto boli v obehu aj na Slovensku.[8] Záujem o marky však pretrval aj v nasledujúcich rokoch, keďže ich hodnota k slovenskej korune bola 1:10, resp. na čiernom trhu až 1:11.[9]

Naopak, zo slovenskej na moravskú či českú stranu sa vozili potraviny, čo malo s postupom vojny stúpajúcu tendenciu. Vývoz napokon začal dominovať nad dovozom. Pašoval sa najmä luxusný tovar, ako zrnková káva, kakao, čaj, čokoláda, ryža, čierne korenie, mletá červená paprika, rybie konzervy, domáca pálenka, ale aj mlieko, mäso a mäsové výrobky (napr. slanina, salámy a domáce klobásy), niektoré látky (o. i. aj kabátový flauš a súkno).[10] Spomenúť treba aj šatstvo (pletené svetre, pánske a nočné košele, spodky, ponožky a i.), obuv (vrátane detských papúč) a podrážkovú kožu. Frekventované boli aj cigarety a tabak. Napr. začiatkom roka 1944 zadržala žandárska hliadka v Čiernom pri Čadci troch obyvateľov z Nesluše, ktorí sa na územie protektorátu pokúsili prepašovať batoh so 400 ks cigariet, 6 l slivovice, 1,5 kg slaniny a 1 nové náramkové hodiny. Preukázali sa pasmi a legitimáciami podomových obchodníkov, ktoré im boli neskôr odobraté.[11] Po zaistení mali byť internovaní v pracovnom tábore v Dubnici nad Váhom, zatiaľčo ženy – pašeráčky boli umiestňované do Zaisťovacieho tábora v Ilave.

V uvedenom období sa medzi osobami zaistenými kvôli nedovolenej preprave tovaru okrem domácich čoraz častejšie vyskytovali aj ľudia, pre ktorých Kysuce boli iba tranzitným územím (popri protektorátnych a ríšskych Nemcoch aj slovenskí Nemci (napr. z Kremnice, Hornej Štubne či Novej Lehoty), obyvatelia neďalekého Ostravska, Slováci (napr. z Ružomberka, Martina, Zlatých Moraviec, Bytče, Erdútky (Oravskej Lesnej)) pracujúci na nemeckom území, ako aj Poliaci, ktorí sem chodili na nákupy). Zvýšený počet osôb prichytených pri čine zrejme súvisel s vojnovým stavom. Colníci už neboli takí benevolentní. Pašeráci, prichytení pri ilegálnom prechode hranice, mohli byť považovaní za špiónov, preto hrozilo, že hliadky budú bez výzvy strieľať.[12] Aj z toho dôvodu ľudia radšej prechádzali cez vyznačené hraničné priechody, kde sa ich snažili oklamať. Trestným sa stal aj predaj tovaru pašerákom.

V období po skončení druhej svetovej vojny (1945 – 1948) neexistovali takmer žiadne hraničné obmedzenia.[13] Vo vojnou postihnutých kysuckých a poľských obciach chýbal rozličný tovar a potraviny. Pašovanie soli, zemiakov, fazule, masti či údeného mäsa, ale aj šatstva, látok, obuvi a iných predmetov dennej potreby bolo vítaným zdrojom príjmov pre viaceré rodiny. V roku 1948 sa tak do podozrenia z čierneho obchodu a pašovania tovaru do susedných krajín (konkrétne Poľska) dostalo osemnásť podomových obchodníkov zo Zákopčia. Vyšetrovanie čadčianskych orgánov však dopadlo negatívne, keďže sa proti nim nepodarilo zohnať žiadne materiálne dôkazy. Pretrvalo aj pašovanie tabaku na české územie, čo dokazujú aktivity neslušských „tabačiarok“, vrcholiace v rokoch 1945 – 1947. Po tomto období sa záujem oň zo strany českého obyvateľstva začal znižovať, zárobky nezodpovedali vynaloženému úsiliu a ženy od neho postupne ustúpili.

Obdobie po februárovom prevrate 1948 je charakteristické spoločensko-politickými zmenami súvisia­cimi s nástupom komunistickej diktatúry. Hoci Poľsko aj Československo patrili ku krajinám Východného bloku, režim na spoločných hraniciach bol prísny: Bolo to zakazane, aľe sa preňieslo. (muž, 1924, Krásno nad Kysucou) Pašovanie sa takmer výlučne stalo záležitosťou turistov, ktorí do Poľska načierno vyvážali cukrovinky, čokoládu, alkohol, zipsy, od polovice 60. rokov aj dederónové košele, dámske a detské pančuchy.[14] Obyčajne sa predávalo za autobusom alebo v skrytých uličkách, potenciálni kupci mohli byť oslovení aj priamo na ulici. Praktickejšie však bolo mať vytipované rodiny, ktoré vopred oznámili, o čo by mali záujem.[15] Takto získané zloté sa použili na nákup posteľnej bielizne, svetrov z ovčej vlny, kávových a čajových súprav, cukríkov – „kroviek“, zavše aj detských topánok, šiat a pod.[16] Obyvatelia Skalitého občas použili aj niekdajšie pašerácke priechody na dovoz umelých vianočných stromčekov, detských kočíkov, ale aj zemiakov, ktoré pestovali na poliach, ktoré po delimitácii pripadli Poľsku.[17] Niektorí Oščadničania ešte v tomto období pašovali býkov a kone, zrejme však šlo iba o ojedinelé prípady: „Prvýkrát som bol na druhej strane s otcom, keď som mal štyri roky. Sám som prenášal cez hranice dobytok. Také býky, to je vám vec! Keď si jeden ľahol, nedokázali ste ním pohnúť. Vtedy sme cez neho pohnali ostatné býky. Len čo ucítil na sebe kopytá, okamžite vstal. Kone sú dobré, poslušné. Idú samé.“[18]

Transportné špecifiká a organizácia práce vo vzťahu k jednotlivým druhom pašovaného tovaru. Pašovaním sa zaoberali príslušníci oboch pohlaví, rodičia aj ich deti. Predstavovalo významný zdroj rodinných príjmov, preto sa mu časť obyvateľstva venovala aj niekoľko desaťročí. Dokazujú to nielen historky, ktoré sa o najzná­mejších pašerákoch tradovali v ich rodinách a lokálnych spoločenstvách, ale aj úradné záznamy o opako-vanom prichytení pri čine. Pašovanie malo dopad aj na spôsob života zainteresovaných rodín, ich sociálny status v rámci lokálneho spoločenstva a postoje obyvateľov k nim. V pohraničných oblastiach nadobudlo aj charakter neorganizovaného iniciač­ného obradu. Ak mládenec svoju prvú akciu úspešne zvládol, bol oficiálne prijatý medzi dospelých, lebo sa začal spolupodieľať na ekonomickom zabezpečení rodiny.

Pre pašerákov bola typická aj špecifická morálka, v ktorej sa cenila najmä prešibanosť, odvaha, tolerovalo porušovanie zákonov, krádeže a klamstvo. Príznačná bola aj nedôvera voči štátnej moci a jej orgánom, o to väčšie muselo byť vnútorné uspokojenie z vydarenej akcie. Tento postoj dokumentujú aj prípady, keď za pašovanie do väzenia nešiel skutočný vinník, ale jeho dovtedy netrestaný syn alebo brat.[19] Rokmi stabilizované odberateľsko-dodávateľské a pašerácko­prechovávačské vzťahy našli odraz aj v nadväzovaní man­želstiev (alebo aspoň mileneckých pomerov) [20] medzi príslušníkmi navzájom spolupracujúcich rodín. Pašovanie bolo zároveň úzko späté s priekupníctvom, t.j. kupovaním poľnohospodárskych či iných produktov od prvovýrobcov a ich následným predajom za účelom zisku.[21] Dôkazom sú aktivity kysuckých „masliarok“ (napr. zo Zákopčia či Vyso­kej nad Kysucou), ktoré najmä počas 2. svetovej vojny po dedinách skupovali maslo, tvaroh a vajcia a načierno ich predávali v Ostrave.

Ku každému druhu pašovaného tovaru sa viazali špecifické spôsoby jeho transportu cez hranice, čo našlo odraz aj v samotnej organizácii práce. Pašovaniu koní sa venovali takmer výlučne muži. Od poľských gazdov či konských priekupníkov – handľerov kupovali vysoké poľské ťažné kone,[22] ktoré sa po zotmení snažili prepraviť na slovenskú stranu: Pašovalo sa vždicki v noci, keď bola tma. To abi ťa ňevideľi fiňanci. To bolo tak, visadľi zme na koňa a tak zme prekročiľi hraňice. A keď nás začaľi naháňať,oňi aj voľakedi strieľaľi tí pohraňičňíci, tí financi, ľebo to si ňezastavil, to každi uťekal inú stranu. A aj tak sa stalo, že si radšej zeskočil zteho koňa, ňehal ho tam a bežal si do hori. No akeď ráno prišľi tí strážňici, že odkaľ mám v stajňi teľo koňí, povedal som, že som ich kúpil od ňejakého chlapa ľebo že mi ich tam ktosi ňehal, ja ňevem kto. (muž, nar. 1924, Krásno nad Kysucou)

Pokiaľ sa na Slovensko prepravovalo väčšie množstvo koní, pašeráci ich navzájom pospájali povrazom a nechali kráčať jedného za druhým. Na poľskej strane sa tiež zvykol najať jeden až dvaja pomocníci, ktorí mali dohodnutým signálom (napr. zapískaním) ohlásiť prípadný výskyt hliadky. Potvrdzujú to aj nasledujúce slová: „Voľakedy po poľskú hranicu zodpovedal za zviera Poliak, po jej prekročení Slovák. Za mojich čias sme išli fifty-fifty. Veď sme kšeftovali s vlastnou rodinou.“[23] Zaujímavý je aj prípad neúspešného pašeráka z Bytčice,[24] ktorý sa v roku 1935 pokúsil prepašovať dva kone – deväťročného a pätnásťročného valacha, za ktoré zaplatil 4000 Kč.[25] Pri pašovaní mu pomáhali dvaja Čadčania, ktorí ho za odmenu 100 Kč na osobu previedli do Poľska. Sprevádzal ho aj muž zo Skalitého, ktorý mu v Horných Rycierkach mal dohodnúť výhodnejšiu cenu.[26] Na spiatočnej ceste ho viedol Poliak, ktorý prehovoril poľského colníka, aby ich aj so zvieratami pustil cez hranice.[27]

Kone sa pašovali na priamu objednávku, prípadne sa ihneď prepravili do vzdialenejších okresov. Pašujúci si už vopred alebo dodatočne zadovážili dobytčie pasy, ktoré boli povinné pre kone i hovädzí dobytok a zvieratá voľne predávali.[28] Výnimkou nebolo, ak pašované zviera (koňa či kravu) na istý čas nechali u známych. Vyhli sa tak jeho prípadnému zhabaniu pri policajnej kontrole vo vlastnej stajni (maštali). Je prirodzené, že prechovávajúce rodiny tak robili za vopred dohodnutú finančnú čiastku, ktorá mala pokryť aj náklady spojené s ustajnením a kŕmením. Po čase si pašeráci zviera odviedli a predali alebo poň poslali jeho nového majiteľa. Ak aj napriek týmto bezpečnostným opatreniam úrady pašovaného koňa (resp. hovädzí dobytok) objavili, pristúpili k jeho konfiškácii a následnej dražbe. Získané finančné prostriedky pripadli štátu ako náhrada „skrátených colných dávok“.[29] Časť sa použila na uhradenie výdavkov za jeho obhliadku štátnym veterinárom, ustajnenie akŕmenie od momentu zabavenia až do konania verejnej dražby, ako aj za prepravu na miesto predaja. Okrem toho pašerák (prípadne aj prechovávajúca osoba) bol pod hrozbou exekúcie povinný zaplatiť vyrubenú pokutu. V niektorých prípadoch orgány činné v trestnom konaní ako alternatívu k peňažnej sankcii stanovili niekoľkodňové väzenie. Tento trest vinníci akceptovali častejšie ako platbu v hotovosti.

Rovnaká situácia bola aj v prípade pašovania hovädzieho dobytka z Poľska, či už išlo o teľatá, jalovice, býkov alebo kravy. Ich prevádzaniu na naše územie (najčastejšie cez Skalité) sa síce v prevažnej miere venovali muži, stretnúť sa však možno aj so ženami – pašeráčkami, ojedinele aj manželskými pármi. V prípade zadržania pohraničnou hliadkou prítomnosť ženy dodávala viero­hodnosť tvrdeniu o hnaní kravy, ktorá pri pasení zablúdila na poľské územie. Aj z toho dôvodu ženy boli častejšie prichytené pri predaji pašovaného zvieraťa, ako pri jeho nedovolenom transporte. Ten obvykle mala na starosti dvojica chlapov, z ktorých aspoň jeden poznal miestne po­mery. V neskorých večerných, resp. nočných hodinách dobytok hnali alebo viedli na retiazke či povraze. Podobne ako kone ho mohli skryť u známeho roľníka a na druhý či tretí deň predať. O zdravé jalovice a kravy bol záujem aj zo strany sedliakov; teľatá a býkov najčastejšie predávali mäsiarom. Nie je vylúčené, že títo si ich na podobné akcie mohli dokonca najať. V súvislosti s týmto predpokladom možno spomenúť prípad z novembra 1932, keď z pašovania dvoch teliat a jedného malého prasiatka boli obvinení mäsiarsky pomocník z frýdeckého okresu, mäsiarsky učeň z Oščadnice a roľník z Čierneho pri Čadci, u ktorého nechali pašované zvieratá. Ten ich mal o niekoľko dní predať niektorému mäsiarovi.[30] Už mesiac predtým pohraničná finančná stráž vypracovala správu, podľa ktorej bolo v tom čase v okrese Čadca chytených desať kráv z Poľska (o. i. z obce Koniakow).[31] Údajne boli malé a biedne a len s ťažkosťami predané na výsek.[32]

Začiatkom 30. rokov 20. storočia sa v priestup­kových protokoloch začínajú objavovať aj záznamy o pašovaní ošípaných. Kým v tomto období išlo najmä o ich nelegálne prenášanie na Moravu a do Sliezska, v polovici 30. rokov sa čoraz častejšie začínajú dovážať na naše územie. Spočiatku sa chodili kupovať do Poľska, od 40. rokov aj do moravského či sliezskeho pohraničia. V tom čase sa ich pašovaním zaoberali najmä ženy. V jarných mesiacoch (najviac zaznamenaných prípadov pochádza z mája) prenášali väčšie prasatá určené na zimnú zakáľačku, na jeseň (najviac zistených prípadov bolo zaznamenaných v septem­bri) sa špecializovali na niekoľkotýždňové odstavčatá určené na chov. Aj keď muži častejšie pašovali ošípané z nášho územia, neznamená to, že by tak nerobili aj opačným smerom, pričom sa pridŕžali zaužívaného spôsobu – chodenie vo dvojici v nočných hodinách. Jeden alebo obaja niesli prasa vo vreci alebo v batohu na chrbte. V prípade stretu s československou (neskôr slovenskou) hliadkou ho odhodili. Niektorí obyvatelia sa prípadným komplikáciám snažili vyhnúť tým, že ošípané v Poľsku či na území protektorátu síce zaplatili, ale ich dopravu na Slovensko nechali za príplatok na starosti predávajúcemu alebo si na moravskej strane zjednali na to ochotných chlapov.

Špecifické spôsoby transportu sa viazali aj k preprave denaturovaného liehu (kvit [33], ekrazit, smradľok, hameršlog, bren, bremzak) na naše územie. Už samotné množstvo ľudových názvov svedčí o jeho popularite. Jeho pitie bolo rozšírené medzi mladými aj starými napriek jeho pôvodnému určeniu na technické účely. Bez ohľadu na to, že jeho konzumácia mohla mať pre človeka trvalé zdravotné následky (fyzické aj psychické), zásobovali sa ním nielen na sviatky, ale aj na bežný deň. V najchudobnejších rodinách prevarený alebo vodou riedený denaturovaný lieh mohol byť ponúknutý ako pohostenie aj na pytačkách, zásnubách, svadbách, krstinách, na kare, pri stavbe domu, zbere úrody, na Vianoce, Veľkú noc a pod. Počas čadčianskych trhov a jarmokov ho predávali miestni lekárnici upravený ako „Hofmanské kvapky“ proti žalúdočným problémom.[34] Alkoholizmus ako jedna zo sociálnych chorôb tak môže byť vnímaná ako dôsledok zlých hospodárskych pomerov na Kysuciach v 1. polovici 20. storočia.[35] Z toho dôvodu sa úradné zásahy namierené na reguláciu predaja liehovín i samotného denaturovaného liehu ukázali ako neúčinné.[36] Obyvateľstvo si ho zabezpečovalo pašovaním – v 20. rokoch 20. storočia zPoľska, v nasledujúcich dvoch desaťročiach hlavne z Tešínska a Ostravska. Dôkazom toho je list, ktorý 19. 5. 1941 poslalo Ministerstvo vnútra SR Ríšskemu zdravotnému úradu v Berlíne, v ktorom žiadalo, aby na územiach Nemeckej ríše, susediacich so Slovenskom, bol zakázaný voľný predaj denaturovaného liehu. Argu­mentovalo sa jeho konzumáciou obyvateľmi osád a kopaníc v čadčianskom pohraničí:[37] „Tunajší jednotliví obyvatelia v skupinách domov v blízkosti hraníc, ba aj iných vzdialených samotách denaturovaný lieh pijú, ale táto okolnosť nemôže byť dostatočne preukázaná, nakoľko tak robia tajne a susedia nechcú proti nim svedčiť.“[38] Rovnako odmietali prezradiť, kto ich týmto nápojom zásoboval: Pijaňi a pašeráci sa ňikdi ňeprezraďiľi. Prečo? Ľebo sa potrebovaľi! (muž, nar. 1924, Krásno nad Kysucou) Pašovanie denaturovaného liehu však treba vnímať aj ako lukratívnu činnosť. Na jednom litri sa dalo zarobiť aj jedenásť korún.[39]

Kým sa denaturovaný lieh pašoval z Poľska, mohla byť do akcie zaangažovaná aj poľská pohraničná stráž. Lieh aj éter sa na poľsko-československé hranice dopravil vlakom. Tam ho prebrali poľskí colníci. Počas služby hvízdaním zisťovali, kde sa nachádza československá hliadka. Ak na ich pískanie nereagovala, tovar preniesli na naše územie a odo­vzdali, v opačnom prípade sa o to pokúsili neskôr. Denatu­rovaný lieh z moravskej (sliezskej) strany obvykle pašovali muži zamestnaní na Ostravsku, resp. ich manželky. Robili tak individuálne alebo v skupine troch až šiestich ľudí. Obvykle cestovali vlakom, muži dochádzajúci do Sliezska za prácou aj na bicykloch. Pokiaľ kvit prevážali pre vlastnú potrebu, niesli ho v kanvičkách. Pred colníkmi tvrdili, že v nádobách mali polievku a teraz ich domov nesú prázdne, prípadne v nich majú občerstvenie (vodu) na cestu. Pokiaľ pašeráci cestu domov absolvovali na bicykli, denaturovaný lieh mohli prepravovať v trojlitrovom koženom mechu – „mechurine“, akú vo svojej batožine ukrýval muž prichytený v roku 1936 pri železničnej zastávke Svrčinovec. Priznal sa, že lieh kúpil v Ostrave za 5 Kč/l. Doma ho chcel predávať o dve koruny drahšie. Svoj čin ospravedlňoval tým, že o zákaze dovozu denaturovaného liehu na Slovensko nevedel a zárobkom chcel prispieť na rodinu.[40] Cyklisti však v ojedinelých prípadoch používali aj kurióznejšie skrýše. Takou bola tenká plechová nádoba kopírujúca tvar chrbta ohnutého nad riadením. Ženy zasa používali menšie mechy zo zajačej kože – tzv. „pachoriny“, skryté pod sukňami. Ich výhodou bola pevnosť a nerozbitnosť. Zaujímavý bol aj pokus, pri ktorom pašeráci do kopca, ktorým prechádzala hranica, zakopali vyše 50 m vodovodný rúr. Cez ne chceli prelievať denaturovaný lieh zo Sliezska až na Slovensko.[41] Jeho veľké množstvo (115 l) sa našlo aj u muža, ktorý ho dopravoval z Mostov u Jablunkova v deviatich plechových a jednej sklenej nádobe. Mal ich skryté v slame na voze. Hliadke, ktorá ho zastavila na štátnej ceste v Podzávoze, tvrdil, že vezie múku.[42]

Obľúbenou bola aj doprava denaturovaného liehu po železnici.[43] Muži aj ženy ho prevážali v mechoch [44] uložených do batohov, ale aj v osemnásťlitrových plechoviciach omota­ných vlnenou prikrývkou, zabalených v hnedom papieri a previazaných motúzom. Vo vlaku si obyčajne sadali do zadných vagónov a vystupovali ako poslední. Cestu zo stanice potom absolvovali pešo, tí z Erdútky (Oravskej Lesnej) mohli pokračovať autobusovou linkou na trase Čadca – Riečnica. Čakanie na tento spoj sa stal osudným pre pašeráka, ktorý svoj náklad skryl do poštovej káry pristavenej na železničnej stanici v Čadci, aby s ním nebol pristihnutý a mohol sa v prípade potreby z miesta nenápadne vzdialiť. Problémy nastali, keď káru zobral poštový zriadenec a našiel v ňom balík väčšieho objemu, ku ktorému sa ihneď prihlásil neznámy cestujúci. Poštový zriadenec o incidente informoval okoloidúcich žandárov, ktorý Erdútčana aj jeho kontraband zaistili. Dotyčný sa napokon priznal, že vie o zákaze dovážať denaturovaný lieh z českých krajín na Slovensko, ale vraj ho potreboval na veterinárne účely, nie na konzumáciu či predaj.[45]

Po vypuknutí 2. svetovej vojny sa z nášho územia podobným spôsobom pašovali potraviny a iný nedostatkový tovar. Išlo najmä o zrnkovú kávu a čierne korenie, balené v balíkoch vážiacich od 2 do 10 (15) kg.[46] Tento artikel bol určený na nelegálny vývoz do bývalého Poľska, no najmä na protektorátne územie. Tam sa pašovali aj cigarety. Dievčatá, ktoré boli na prácach v Čechách a na Morave, počas dovoleniek doma narobili z tabaku, ktorý pašovali ich matky z južného Slovenska, desiatky až stovky cigariet, ktoré opatrne zapiekli do bochníkov chleba a ako proviant previezli cez hranice. Tam chlebíky rozobrali a cigarety v krčmách rozpredali chlapom. Muži prenášali cigarety zašité pod podšívkou kabátov a sák, v záhyboch nohavíc, v špeciálne upravených dnách klobúkov a pod.

V súvislosti s pašovaním tabaku možno spomenúť aj aktivity neslušských „tabačiarok“ po skončení 2. svetovej vojny (najmä 1945 – 1947). Tabak nakupovali na dolniakoch, ktoré po Viedenskej arbitráži (2. november 1938) pripadli Maďarsku. Najčastejšie chodievali do Bajča pri Nových Zámkoch, pričom túto cestu podnikali najmä staršie ženy. Obvykle išli viaceré, najmenej dve, neraz ich bolo päť až sedem. Tabakové listy (najmenej 3 kg) prinášali domov, rezali na „rezacej mašine“ a napchali do špeciálne ušitých košieľ a spodničiek tak, že žena, ktorá si ich obliekla, vyzerala ako tehotná. S takto spracovaným tabakom odchádzali ich dcéry či nevesty do Čiech: Mama choďiľi na tabak a ja s tabakom. (žena, nar. 1928, Nesluša) Cestovali vlakom. Svoj tovar ponúkali hlavne v Pardubiciach, Hornej a Dolnej Bráne, Starej a Novej Pake, ale i v Podmoklí. Výhodu mali tie, ktorých príbuzní, resp. známi boli príslušníkmi finančnej stráže na slovensko-českom pomedzí. Za malú protihodnotu ich pustili cez hranice a poradili im, ako sa vyhnúť prípadným komplikáciám: To bolo jedno jeďine ščasťie, maľi zme fiňanca a bol to moja roďina stu odťiaľ. A ten ma už vždi upozorňil, čo mame robiť, abi zme fšeci ňeišľi do jednej tej fiľki, ľebo to moc páchlo ten tabak. No aľe mi zme sa už rozešľi po tim vlaku a ňehaľi zme si aj chlapa jedneho a ten fajčil, abi to tak trochu zakril. (žena, nar. 1928, Nesluša)

Ženy obvykle chodili na miesto, kde už mali známych, ktorí im sprostredkovali odpredaj tabaku. Vopred pochodili po domoch, zistili mieru dopytu, zabezpečili im bývanie a stravu a dali vedieť, kedy a s akým množstvom tovaru majú prísť. „Tabačiarkam“ tak odpadla starosť o zaobstarávanie odbytiska. Tabak najčastejšie vymieňali za predmety dennej potreby, ktorých bol na Slovensku nedostatok. Ženy si domov priniesli šatky, plachty, posteľnú bielizeň, látky na šaty, deky, hrnce, dokonca i kozu: Povedaľi suseda, že majú ďeťia ňemajú teda mľieko aňi a ona im dala tú kozu. (žena, nar. 1928, Nesluša) Gazdiná ich povodila po domoch či továrňach, ktoré ostali opustené po odsune nemeckého obyvateľstva, kde si mohli vybrať to, čo potrebovali: F tej fabrike boľi perini a oňi: „Vezmiťe si te. Čo chceťe, to si vezmiťe.“ A suseda povedala: „No ja si vezmem tu perinu.“ „Na, máš ti rozum, teľje batohi poňeseme domuov?!“ ja povedam. Išľi zme v noci a išla tam taká ťichá voda, aľe prepekná voda cez takú huorku a mi zme si to poobzjeraľi. A potom zme išľi tak v ňeskorších hoďinách, keď už bolo fšecko ťicho a perini vzeľi a vipusťiľi perie dolu tu vodu a sofki si zebraľi. (žena, nar. 1928, Nesluša) Časť predmetov si ženy ponechali pre seba, časť zobrali na južné Slovensko, kde ich vymenili za tabakové listy. Zriedkavejšie tabak predávali za peniaze. Tak tomu bolo napríklad v Brne, kde sa po vojne dalo zarobiť aj jedenásťtisíc korún za jednu cestu. Z týchto prostriedkov si rodiny postavili domy, humná alebo aspoň urobili novú strechu.

Zákonné úpravy. Vzhľadom na zložitú sociálnu situáciu na Slovensku v 1. polovici 20. storočia rozkvetu pašeráctva na Kysuciach nedokázali zabrániť ani viaceré zákonné normy a úpravy, niektoré ešte z konca 19. storočia. Relatívne nízke tresty (pokuta, resp. niekoľkodňové až niekoľkomesačné väzenie) neboli dostatočnou zbraňou proti pašerákom a ich pomocníkom. Pašovanie dobytka na naše územie pôvodne upravoval zákon z roku 1888, ktorý zostal v platnosti aj po vzniku Československa v roku 1918. Jeho jednotlivé články a paragrafy hovorili o konfiškácii pašo­vaného zvieraťa, jeho odpredaji vo verejnej dražbe, ako aj pokutách a iných trestoch pre osoby prichytené pri čine. Zintenzívnenie nedovoleného vývozu a dovozu v sledo­vanom období spolu s obchádzaním colných predpisov malo za následok prijímanie ďalších zákonov, ktoré sa snažili o úplnú likvidáciu pašeráctva. Stíhanie „podludného“ exportu predmetov dennej potreby upravovalo vládne nariadenie č. 653/1919 Sb. z. a n. Jeho platnosť v roku 1920 zrušil zákon č. 188, ktorý kvalifikoval trestné činy spojené s pašeráctvom podľa hodnoty pašovaného tovaru ako priestupky, prečiny a zločiny. Na odstrašenie páchateľov boli stanovené prísne tresty, praktické výsledky však boli minimálne aj vzhľadom na preťažené štátne zastupiteľstvá a súdy. Problémy spôso­bovali aj colné sklady preplnené zabaveným tovarom, ktorý sa v dôsledku zdĺhavého pokračovania pri vyhlasovaní tovaru za prepadnutý v prospech štátu (niekedy aj 5 – 6 rokov) pokazil (najmä potraviny). V niektorých prípadoch dokonca dochádzalo k tomu, že po premlčaní trestnosti a zastavení trestného konania sa pašeráci domáhali náhrady za jeho zničenie či znehodnotenie. Aj z toho dôvodu bol predmetný zákon zrušený a v roku 1923 nahradeným zákonom č. 98.[47]

Problém pašovania riešil aj zákon č. 418/1920 Sb. z. a n. a vládne nariadenie č. 442, v roku 1920 vydané k jeho §11. Trestami sa zaoberal zákon č. 337/1920 Sb. z. a n., ktorý zároveň splnomocňoval vládu robiť opatrenia k úprave mimoriadnych pomerov spôsobených vojnou. Na tento zákon v roku 1940 nadviazal Zákon o stíhaní podludného vývozu a dopravy predmetov potreby do cudziny, ktorý pašovanie hodnotil ako priestupok. Okresné (štátne policajné) úrady ho mali trestať peňažným trestom do výšky 20 000 Ks alebo maximálne dvojmesačným väzením. Ak hodnota vyvážaného tovaru nepresahovala 200 Ks, stačilo, ak orgán colnej (pohraničnej) správy, prípadne bezpečnostný orgán uložil finančnú pokutu do 100 Ks. Pašované predmety mohli byť vyhlásené za prepadnuté v prospech štátu. Ak cena zabavených alebo bez povolenia prevážaných vecí presiahla 200 Ks, išlo o trestný čin, ktorý mal byť ohlásený prísluš­nému okresnému (štátnemu policajnému) úradu. Ten mal zaviesť trestné pokračovanie a rozhodnúť o prepadnutí zaba­vených predmetov rozsudkom. Živnostníkom hrozilo odobratie živnostenského povolenia alebo dočasné poza­stavenie živnosti.[48] Pašeráci ako asociálne živly mohli byť poslaní do pracovných táborov v Dubnici nad Váhom či Ilave.

Záver. Pašovanie v zmysle importu aj exportu prekvitalo ako špecifický doplnkový zdroj príjmov v kysuckých obciach na slovensko-poľských a slovensko­moravských hraniciach, počas 2. svetovej vojny aj v Nesluši. Predstavovalo svojský fenomén, ktorý do istej miery ovplyvnil tradičnú kultúru týchto lokálnych spoločenstiev. Aj keď zisky neboli veľké, bolo formou ekonomickej výpomoci, podobne ako iné sezónne a príležitostné práce. Bolo vítané aj ako zdroj vzácneho, nedostatkového, resp. lacnejšieho tovaru. Od toho sa odvíjal aj postoj ostatných obyvateľov voči pašerákom. Najčastejšie ich hodnotili neutrálne – na základe vnútroskupinovej optiky, pretože ich činnosť, síce  v rozpore so zákonom, bola v záujme lokálneho spolo­čenstva. Pašovanie však malo dopad aj na spôsob života zainteresovaných rodín. Znalosti spojené s pašovaním sa dedili po generácie, ba niektoré pretrvali až do súčasnosti. Mnohé boli výsledkom starých majetkových, rodinných a pracovných väzieb, ktoré nedokázali úplne narušiť ani vznikajúce, zanikajúce či meniace sa hranice. Vzhľadom na šírku sledovanej problematiky tento príspevok predstavuje iba jeden z potenciálnych prístupov k štúdiu pašovania na Kysuciach. Napriek tomu možno dúfať, že poskytuje zaujímavý pohľad na toto špecifické doplnkové zamestnanie.

Poznámky:
[1] Bližšie pozri KRIVÝ – FEGLOVÁ – BALKO 1996: 218.
[2] Podľa Slovenského náučného slovníka možno „podludníctvo“ definovať ako „dopravovanie tovaru cez colné hranice, ktorého dovoz, vývoz al.prevoz je zakázaný, al. obchodovanie tovarom, ktorého dovoz je zakázaný, potom vyvážanie tovaru proti vývoznému zákazu.“ (KOLEKTÍV 1932: 82)
[3] Pojem „sociálny kapitál“ je úzko spätý s teóriou konania (P. Bourdieu).
Možno ho definovať ako „výhodné udržiavanie siete príbuzenských (či iných) vzťahov a kontaktov, ktoré je možno vhodne mobilizovať alebo aspoň dokázať.“ (GRILL 2004)
[4] Z tohto pohľadu sa tradícia môže javiť ako tá časť, zložkači súbor javov kultúrneho dedičstva, ktoré sa vďaka svojej progresívnosti a aktuálnosti javili pre nasledujúce generácie ako potrebné a pre život nevyhnutné. Z týchto dôvodov si ich mladá generácia vybrala, ďalej udržiavala, rozvíjala a prispôsobovala meniacim sa potrebám svojho spôsobu života, aby ich nakoniec z pozície tvorcu a nositeľa odovzdávala ďalej ako odkaz historickej skúsenosti vlastného i predchádzajúcich pokolení. (PRANDA 1982: 16)
[5] KILIÁNOVÁ 1992: 58 – 65
[6] Priľahlé oblasti dnešného Poľska boli v tom období súčasťou Rakúsko-Uhorska.
[7] V apríli 1943 bol pri ilegálnom prechode hraníc v katastri obce Svrčinovec zadržaný robotník z Nesluše. Bol prichytený, ako z protektorátneho územiana Slovensko preváža 900 ks bičov a 400 ks „remenných šnurovadiel“. Takýchto mužov bolo na Kysuciach viacero. Po návrate na Slovensko sa vlakom odviezli do Žiliny, kde tovar rozpredali. Domov sa nechali voziť taxíkmi. MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č. 7314/1943.
[8] Išlo o mince v nominálnej hodnote 1 Kč, 20 a 50 halierov, ktoré na našom území ostali v platnosti až do roku 1942. Bežným javom tiež bolo, že slovenskí robotníci pracujúci na území protektorátu rozmieňali časť mzdy za drobné. Mince po návrate domov použili na nákup nedostatkového tovaru, ktorý po skončení dovolenky pašovali na Moravu a do Čiech a tam predávali za ríšske marky (napr. v roku 1944 v kurze 1 RM = 1,20 Ks). Zárobok posielali prostredníctvom Národnej banky na Slovensko.
[9] KILIÁNOVÁ 1992: 63
[10] Napr. látky sa prenášali pod šatami, omotané okolo tela.
[11] MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ KNM, č. E9-468/1944.
[12] Už 14. júla 1927 bol prijatý tzv. Colný zákon (č. 114/1927 Sb. z. a n.), ktorý v § 13 oprávnil finančnú stráž použiť v službe zbraň proti pašerákom.
[13] KILIÁNOVÁ 1992: 63
[14] Niektoré ženy si doma kupovali sťahovacie pásy, za ktoré zastrčili väčšie množstvo silónových pančúch a tak ich preniesli.
[15] ROGUĽOVÁ 2003: 37  
[16] Človek si nemohol zmeniť viac peňazí, ako určil štát. Týmto spôsob si ľudia zabezpečili dostatok zlotých na nákup predmetov, o ktoré mali záujem.
[17] Na slovenskú stranu ich skotúľali dole kopcom a potom pozbierali.
[18] MARENČÁKOVÁ 2003
[19] Pašovanie sa obvykle trestalo peňažnou pokutou. Ak vinník nemal dostatok prostriedkov na jej zaplatenie, prípadne ju nebol ochotný zaplatiť, bol odsúdený na niekoľko dňové väzenie.
[20] Niektorí bývalí pašeráci po rokoch radi spomínali na Poľky, ktoré s nimi podvádzali manželov.
[21] ČUKAN 2001: 69  
[22] V roku 1936 zaplatil istý pašerák z Oščadnice za koňa 500 Kč. K tomu pridal 2,5 q čierneho korenia. Zviera kúpil pre „Moraváka“, ktorý si mal poň prísť o týždeň. MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č.260/1936.
[23] MARENČÁKOVÁ 2003
[24] Žandárska hliadka ho zadržala pri železničnom moste na rozhraní Čadce a Horelice. Kone mu boli zhabané a následne predané v dražbe.
[25] Ich odhadná cena bola stanovená na 2000 Kč.
[26] Ako odmenu dostal 50 Kč.
[27] MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č. 741/ 1935.
[28] Výnimkou nebolo ani falšovanie dobytčích pasov, ich krádeže, pozmeňovanie a prepisovanie údajov a pod. Štátne orgány sa tomu snažili zabrániť nariadeniami, podľa ktorých mali byť dobytčie pasy vypĺňané iba atramentom. Činnosť manipulantov (najčastejšie starostovia obcí alebo notári), ktorí mali na starosti ich vydávanie, mala byť pri každej príležitosti (dobytčie trhy, bitúnok, úradné cesty) kontrolovaná okresným veterinárom. Dobytčie pasy mali obsahovať podrobný opis zvieraťa vrátane zvláštnych znakov. V prípade predaja mal byť jasne uvedený aj prepis vlastníctva. MVSR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ KNM, č. 2795/1926.
[29] MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ KNM, č. 274/1923.
[30] MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č. 754/1933.
[31] Bežnou praxou bolo, že pašeráci utekajúci pred finančnou strážou zviera pustili a ušli. Ak sa ho hliadke nepodarilo chytiť (častejšie sa to stávalo v prípade koní), pašeráci sa mohli poň vrátiť alebo si ho privlastnili náhodní nálezcovia. V niektorých prípadoch jeho nález nahlásili príslušnému úradu.
[32] MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č. 33/32/P/1932.  
[33] Ide o skomoleninu latinského „aqua vitae“ – živá voda.
[34] Pozri tiež FERKO 1985: 58
[35] Alkoholizmus však v mnohých prípadoch nebol iba dôsledkom, ale aj príčinou chudoby.
[36] Liehoviny smeli ponúkať iba vlastníci výčapných koncesií. V obchodoch so zmiešaným tovarom sa mohli predávať iba so špeciálnym povolením a v uzavretých fľašiach. V deň volieb, odvodov do armády a pod. bol výčap liehovín zakázaný úplne. Po vzniku slovenského štátu bol denaturovaný lieh iba na prídelové lístky.
[37] Jeho konzumácia bola rozšírená aj v Starej a Novej Bystrici, ale aj
v oravskej Erdútke, odkiaľ pochádzalo množstvo pašerákov zadržaných na Kysuciach.
[38] MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č. 346/1942.
[39] FERKO 1985: 58
[40] MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č. 703/1936.
[41] FERKO 1985: 58 a n.  
[42] MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č. 1090/1932.
[43] V roku 1939 bolo možné cestovať aj autobusovou linkou Žilina – Ostrava a späť.
[44] Vošlo sa do nich aj 30 l denaturovaného liehu.
[45] MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č. 43/1939.
[46] Pri hľadaní skrytých zbraní v Oščadnici sa v roku 1940 našlo dokonca 33,22 kg čiernej kávy. MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca, č. 1867/1940.
[47] SPOLEČNÁ česko-slovenská digitální parlamentní knihovna. S SR
1945-1945 – tisky. 2003. Uverejnené na internete: https://ww.psp.cz/eknih/1939ssr/tisky/t0106_00.htm (2007-03-05).
[48] Tamže.

Literatúra a pramene:
FERKO, V.: Svetom, moje, svetom… Slovenskí drotári doma i vo svete. Bratislava 1985.
GRILL, J.: Nucená migrace a rozvojové projekty – nástin problematiky. 2004. Uverejnené na internete: https://www.aa.ecn.cz/img_upload/9e9f207be82f3d69e3265f4 1fe9f28e/JGrill_Nucena_migrace_a_rozvojove_projekty.pdf (2005-01-15).
KILIÁNOVÁ, G.: Vzťah lokálneho spoločenstva k štátu a jeho odraz v hierarchii hodnôt (na príklade pašovania cez hranicu). In: Zmeny v hodnotových systémoch v kontexte každodennej literatúry. Výsledky výskumov v roku 1992. Bratislava 1992, s. 58 – 65.
KRIVÝ, V. – FEGLOVÁ, V. – BALKO, D.: Slovensko a jeho regióny. Sociokultúrne súvislosti volebného správania. Bratislava 1996.
MARENČÁKOVÁ, T.: Novodobí slovenskí kočiši. Ťažné kone na Kysuciach. In: Dotyky, jún 2003. Uverejnené na internete: https://www.czsk.net/dotyky/6_2003/kone.html (2007-08-30).
MV SR, ŠA v Bytči, pobočka Čadca, fond OÚ Čadca a OÚ KNM. PRANDA, A.: Kategória tradície z hľadiska transmisie. In: Národopisné informácie, č. 2, Bratislava 1982, s. 12 – 20.
ROGUĽOVÁ, J.: Pašerácke dobrodružstvá v socializme. História, č. 3, Bratislava 2003, s. 37. SPOLEČNÁ česko-slovenská digitální parlamentní knihovna. S SR 1945-1945 – tisky. 2003. Uverejnené na internete: https://ww.psp.cz/eknih/1939ssr/tisky/t0106_00.htm (2007-03¬05).
KOLEKTÍV: Slovenský náučný slovník. 3. diel. N – Ž. Praha 1932.
ŠUŠTIAK, M.: Železničný colný úrad v Suchej hore. In: Colné aktuality – Dvojmesačník colnej správy SR, 2007, č.3 – 4, s. 13 – 14. Uverejnené na internete: https://www.colnasprava.gov.sk/wps/PA_1_0_9D/OpenFile/C olneaktuality3-42007.pdf?docID=OwuZ30A7omY7VPm7Ydl vrYIqKs (2007-08-30).